Vierouka

Späť

VERÍM V BOHA, OTCA VŠEMOHÚCEHO, STVORITEĽA NEBA I ZEME, I V JEŽIŠA KRISTA, JEHO JEDINÉHO SYNA, NÁŠHO PÁNA, KTORÝ SA POČAL Z DUCHA SVÄTÉHO, NARODIL SA Z MÁRIE PANNY, TRPEL ZA VLÁDY PONCIA PILÁTA, BOL UKRIŽOVANÝ, UMREL A BOL POCHOVANÝ, ZOSTÚPIL K ZOSNULÝM, TRETIEHO DŇA VSTAL Z MŔTVYCH, VYSTÚPIL NA NEBESIA, SEDÍ PO PRAVICI BOHA OTCA VŠEMOHÚCEHO, ODTIAĽ PRÍDE SÚDIŤ ŽIVÝCH I MŔTVYCH, VERÍM V DUCHA SVÄTÉHO, V SVÄTÚ CIRKEV KATOLÍCKU, V SPOLOČENSTVO SVÄTÝCH, V ODPUSTENIE HRIECHOV, VO VZKRIESENIE TELA A V ŽIVOT VEČNÝ. AMEN.

V E R Í M   V    B O H A   O T C A

1. Článok

"VERÍM V BOHA, OTCA VŠEMOHÚCEHO, STVORITEĽA NEBA I ZEME"

Týmito slovami sa začína nicejsko-carihradské vyznanie. Vyznávanie jedinosti Boha, ktorá má základ v Božom zjavení, sa nedá oddeliť od viery v Božiu existenciu a je rovnako podstatná. Boh je jediný; niet iného okrem jedného Boha: "Kresťanská viera vyznáva, že je iba jeden Boh, a to svojou prirodzenosťou, svojou podstatou a svojím bytím". Izraelovi, svojmu vyvolenému ľudu, sa Boh zjavil ako jediný: "Počuj, Izrael, Pán je náš Boh, Pán jediný! A ty budeš milovať Pána, Boha svojho, celým srdcom svojím, celou dušou svojou a celou silou svojou". Prostredníctvom svojich prorokov Boh vyzýva Izraela a všetky národy, aby sa obrátili k nemu, jedinému. Aj sám Ježiš potvrdzuje, že Boh je "jediným Pánom" a že ho treba milovať "z celého svojho srdca, z celej svojej duše, z celej svojej mysle a z celej svojej sily". Súčasne vyhlasuje, že aj on je "Pán". Vyznanie, že "Ježiš je Pán" je súčasťou kresťanskej viery a neprotirečí viere v jediného Boha. Viera v Ducha Svätého, "ktorý je Pán a Oživovateľ", tiež nezavádza žiadne delenie jediného Boha:

My pevne veríme a úprimne vyznávame, že je iba jeden pravý Boh, večný a nesmierny, nepochopiteľný, všemohúci a nevyjadriteľný, Otec, Syn a Duch Svätý: tri osoby, ale jedna existencia, jedna podstata a absolútne jednotná prirodzenosť.

Národy všetkých časových úsekov v existencii sveta si často vymýšľali svojich bohov. Dávali im mená, prisudzovali im vlastnosti, dobré I zlé, prisudzovali im mnohé prírodné úkazy, všetko nevysvetliteľné a nepochopiteľné prisudzovali bohom. Svojich bohov mali gréci, obyvatelia Rímskej ríše, germáni, galovia, pohanské národy, samotní slovania.

Izraelskému ľudu sa Boh zjavil, keď mu dal spoznať svoje meno. Menom sa vyslovuje podstata, totožnosť osoby a zmysel jej života. Boh má meno. Jeho meno je JAHWE – Ja som, ktorý som. Nie je to teda anonymná sila. Prezradiť svoje meno znamená dať sa spoznať iným, to znamená do istej miery vydať samého seba, aby sme sa sprístupnili, aby sme boli schopní dať sa dôvernejšie spoznávať a osobne nazývať. Veriť v jediného Boha, milovať ho celou svojou bytosťou, to má pre celý náš život nesmierne dôsledky:

Znamená to spoznať Božiu veľkosť a velebu. Znamená to žiť v pôsobení milosti. Znamená to spoznávať jednotu a opravdivú dôstojnosť všetkých ľudí. Znamená to správne používať stvorené veci - viera v jediného Boha nás vedie k tomu, aby sme užívali zo všetkého, čo nie je on, a to v takej miere, aká nás privádza k nemu, a odvracali sa od toho, čo nás od neho oddiaľuje. Znamená to dôverovať Bohu v každej situácii, teda aj v protivenstvách.

Dnešný človek nepodlieha túžbe vytvárať si boha kvôli neznalosti, ale vytvára si boha zo samého seba, z hviezd tohto sveta, z peňazí, moci, vplyvu, drog, vášne. Aby človek bol a žil v správnej hierarchii hodnôt, musí prijať Boha za číslo 1 vo svojom živote. Musí pevne prijať jeho existenciu, prítomnosť, pôsobenie.

BOH je jediný. Stvoril všetko okolo nás. Boh stvoril vesmír, svet, moria a rieky, oblohu, nebeské telesá, zvieratá a rastliny a nakoniec človeka – Adama a Evu, ktorých umiestnil do rajskej záhrady, kde im dal všetko, čo potrebovali pre šťastný život. Boh stvoril všetko z ničoho. Svojím chcením, svojou myšlienkou. Predtým ako Boh stvoril všetko, nebolo nič. Boh vykonal svoje stvoriteľské dielo z lásky. Vo svojej mysli mal človeka ako vrchol stvorenstva. Aj preto je každý človek povinný byť Bohu vďačný za všetko, čo má. Za život, zdravie, rodičov, za teplo, zimu, dar reči a za všetky svoje zmysly.

Boh zjavil človeku cez svoje stvorenie aj svoje vlastnosti:

Všemohúci – môže urobiť všetko, čo chce.

Všadeprítomný – Boh je všade.

Vševediaci – Boh pozná naše myšlienky, skutky, pozná minulosť, prítomnosť i budúcnosť, vie všetko.

Neviditeľný – Boh je Duch, človek ho nemôže vidieť svojimi očami, len poznať svojou vierou.

2. článok Kréda.

VERÍM …I V JEŽIŠA KRISTA, JEHO JEDINÉHO SYNA, NÁŠHO PÁNA…

V tomto článku veríme a vyznávame, že Ježiš Kristus z Nazareta, žid narodený z Panny Márie v Betleheme za čias kráľa Herodesa Veľkého a cisára Augusta I., povolaním tesár, ktorý zomrel ukrižovaním v Jeruzaleme počas miestodržiteľa Poncia Piláta, je večný Boží Syn, ktorý sa stal človekom, vyšiel z Boha, zostúpil z neba a prišiel v tele.

Byť kresťanom znamená predovšetkým veriť v Ježiša Krista a privádzať iných k tejto viere. Veriť v Krista znamená pomaly odhaľovať v osobe Krista Boží plán.

Meno Ježiš znamená „Boh spasí“. Jeho meno znamená, že samé Božie meno je prítomné v osobe Syna.

Kristus znamená „Pomazaný“.

Boh sa rozhodol už v raji po prvom hriechu našich prarodičov, že pošle na svet svojho Syna, aby zachránil ľudstvo z hriechu. Boh teraz splnil sľub, že pošle Vykupiteľa – Ježiša Krista, svojho Syna, aby otvoril nebo všetkým ľuďom, ktoré bolo zatvorené od prvého hriechu Adama a Evy.

Treba vedieť, že Boh vystupuje v dejinách Izraelského národa ako jediný Boh a Pán. Treba však aj popri Božích vlastnostiach vedieť a poznať aký je Boh.

Boh je neustála existencia a láska. Hoci je Boh jeden, v jednom Bohu sú tri osoby:

OTEC, SYN A DUCH SVÄTÝ. NAZÝVAME ICH NAJSVÄTEJŠIA TROJICA.

Toto je najväčšie tajomstvo našej viery. Boh najskôr zjavuje seba samého, keď prichádza plnosť časov a blíži sa narodenie Ježiša, Boh hovorí cez prorokov a Jána Krstiteľa, že príde jeho Syn. Boh pomaličky dáva spoznávať ľuďom časť svojho tajomstva – svojho Syna Ježiša Krista. Ježiš ako druhá Božia osoba je úplne rovnocenný Otcovi a navzájom sa milujú takou čistou a dokonalou láskou, že táto láska je zároveň treťou osobou v Bohu – Duchom Svätým.

Aj Duch Svätý ako tretia Božia osoba je úplne rovnocenný Otcovi a Synovi.

Každý z nich je samostatná osoba a predsa sú všetky tri osoby jeden BOH. Líšia sa iba svojím pôsobením či úlohami:

Boh - Otec stvoril svet a človeka.

Boh - Syn vykúpil človeka z hriechu svojou smrťou a zmŕtvychvstaním.

Boh - Duch Svätý posväcuje svet svojím tajomným pôsobením, láskou a svojimi darmi.

Toto tajomstvo nikdy človek nemôže pochopiť svojím rozumom, toto tajomstvo môžeme a máme prijímať svojou vierou.

Môžeme to prirovnať k bežnému úkazu akým je v našom živote voda. Voda môže byť v určitých podmienkach ako sneh, inde ako ľad a inde ako para. Vždy je to voda a predsa má iné vlastnosti a odlišuje sa od seba.

Tak nejak je to s Pánom Bohom – je vždy ten istý a jeden a predsa má tri osoby a každá z nich je jedinečná, dokonalá, svätá a sama sebou. Toto spoločenstvo lásky je BOH a nazývame ho Najsvätejšia Trojica.

A tak, keď prichádza plnosť časov, Boh Otec posiela svojho Syna na zem, aby splnil Boží plán a zachránil ľudstvo. A Syn, ktorý je poslušný Otcovi a miluje ho dokonalou láskou, berie na seba telo z Panny Márie a prichádza na zem splniť úlohu od Otca.

V Evanjeliach sú 2 miesta, keď Boh Otec sám a priamo povedal Izraelskému národu, že Ježiš Kristus je Jeho milovaný Syn (krst Krista v Jordáne, Premenenie na hore Tábor). Sám Ježiš sa viac krát na zemi nazval „Božím Synom“ a tak potvrdil svoju božskú existenciu (Ja a Otec sme jedno. Kto mňa vidí, vidí Otca.)

Sám dokázal, že je Bohom, 3 dôkazmi:

1. životom (svätosť, dokonalosť života, bezhriešnosť)

2. zázrakmi (zázrak presahuje ľudské možnosti)

3. proroctvami (vedel, čo sa stane v budúcnosti)

Meno Boží Syn označuje jedinečný a večný vzťah k Bohu Otcovi: on je jednorodený Syn Otca a sám Boh.

VERIŤ, ŽE JEŽIŠ KRISTUS JE BOŽÍ SYN, JE NEVYHNUTNE POTREBNÉ, ABY BOL ČLOVEK KRESŤANOM.

Budem v modlitbe prosiť o dar viery v Ježiša Krista ako Božieho Syna.

3. článok Kréda.

… ktorý sa počal z Ducha Svätého, narodil sa z Márie Panny…

Uplynulo veľa času, až nadišiel čas, v ktorom nám nebeský Otec poslal najväčší dar – svojho Syna. Zvestovanie sa odohralo takto: v Nazarete žilo maldé dievča mária, ktorá bola milá, dobrá a bez hriechu. Nebeský Otec k nej poslal archanjela Gabriela a ten pozdravil Máriu takto: „Zdravas Mária, milosti plná, Pán s Tebou.“ Máriu to prekvapilo, anjel ju upokojil a povedal jej posolstvo, že sa stane matkou Božieho Syna. Mária napriek tomu, že bola zasnúbená s tesárom Jozefom, súhlasila s Božou vôľou. Tak sa odohralo Zvestovanie a Duch Svätý zatônil Pannu Máriu a počal sa v nej nový život, Boží Syn Ježiš sa stal človekom v lone Panny Márie.

Aj k Jozefovi poslal Boh anjela, pretože Jozef sa trápil pre požehnaný stav Márie, ktorej veril a ktorú miloval. Anjel požiadal Jozefa, aby sa staral o Máriu a dieťa. Takto sa sv. Jozef stal ochrancom a pestúnom Ježiša.

V tom čase cisár Augustus vydal rozkaz, aby sa sčítali ľudia po celom svete a každý šiel dať sa zapísať tam, odkiaľ pochádza. Jozef spolu s manželkou Máriou sa vydali do Betlehema. Márii nadišiel čas pôrodu a pretože v Betleheme sa nenašlo miesto pre nich, porodila svojho syna v maštalke. Po narodení Ježiša prišli anjeli a začali spievať novonarodenému Ježišovi pieseň Sláva Bohu na výsostiach. Potom anjeli zobudili pastierov, ktorí boli neďaleko a tí sa prišli pokloniť Ježišovi a dali mu dary – mlieko, syr, ovečku. Po pastieroch prišli traja králi a mudrci z ďalekého Orientu, ktorých priviedla hviezda až na miesto, kde sa Ježiš narodil. Tí mu dali dary – zlato, kadidlo a myrhu. Potom sa vrátili domov inou cestou, lebo kráľ Herodes ich chcel dať chytiť, aby mu prezradili miesto narodenia, aby sa novonarodeného kráľa mohol zbaviť. Anjel ešte v noci povedal Jozefovi, aby zobral dieťa I matku a ušiel do Egypta, aby ich Herodes nezmárnil. Jozef preto ešte v noci zobral matku I dieťa a ušiel s nimi do Egypta, kde zostal až do Herodesovej smrti. Herodes, keď zbadal, že traja králi ušli, dal povraždiť asi 200 chlapcov v okolí Betlehema, ktoré voláme dnes Neviniatka.

Po Herodesovej smrti sa Svätá Rodina – Ježiš, Mária, Jozef vrátili do Nazareta a tam žili jednoduchým životom lásky až do dňa, keď Ježiš odišiel z domu.

4. článok Kréda

Ježiš Kristus „trpel za vlády Poncia Piláta, bol ukrižovaný, umrel a bol pochovaný“.

V Nazarete žil Ježiš so svojimi rodičmi normálnym spôsobom života ako ostatní chlapci. Chodil do školy, Jozef ho vyučil remeslu tesára a vzmáhal sa v múdrosti a veku, v obľube u Boha a ľudí. Keď mal 12 rokov, šiel s rodičmi do Jeruzalema na púť do chrámu, ako predpisoval Mojžišov zákon. Tam sa stratil rodičom, ktorí ho 3 dni hľadali a našli ho v chráme ako sa rozprával s farizejmi a zákonníkmi. Tí boli prekvapení nad jeho múdrosťou. Na výčitku svojej matky: Syn môj, s bolesťou sme ťa hľadali, prečo si nám to urobil?, odpovedal Ježiš: Nevedeli ste, že mám byť tam kde je môj Otec? Už v detskom veku naznačil, že si bol vedomý svojho božského a vykupiteľského poslania. Keď mal Ježiš 30 rokov, odišiel z domu a začal po krste v Jordáne verejne pôsobiť. Vyvolil si spoločníkov – apoštolov, ktorích učil a spolu s nimi chodil po celej krajine a vyučoval ľudí pravde o Bohu.

Ježišovo verejné pôsobenie trvalo 3 roky a tento čas bol naplnený trojakým potvrdením Ježišovho božstva:

1. životom (bez hriechu a v plnej svätosti)

2. zázrakmi (nadprirodzená moc, ktorú človek nemôže konať)

3. proroctvami (Ježiš videl do budúcnosti a predpovedal svoju smrť)

Po 3 rokoch ho farizeji falošne obvinili a vydali pontskému pilátovi, ktorý na nátlak židov Ježiša odsúdil napriek jeho nevine na trest smrti. Ježiša ukrižovali na Kalvárii v piatok a po 3 hodinách utrpenia a bolestí Ježiš zomrel. Potom jeho telo pochovali do skalného hrobu a zapečatili.

5. článok Kréda.

Ježiš Kristus „Zostúpil k zosnulým, tretieho dňa vstal z mŕtvych“

Ježišova smrť bola skutočná. Jeho telo prestalo biologicky žiť, umrel skutočnou smrťou kvôli ukrižovaniu. Jeho smrť priviedla Ježiša na miesto, kde boli zosnulí. Zakúsil smrť ako všetci ľudia a svojou dušou zostúpil na miesto pobytu zosnulých. Zostúpil tam ako Spasiteľ a ohlasoval Dobrú Zvesť duchom, ktorí tam boli uväznení. Toto miesto smrti nazývame aj predpeklie. Tí, ktorí tam boli, boli pozbavení videnia Boha. Taký bol pred príchodom Vykupiteľa údel tých, ktorí zomreli. Bol to trest za prvý hriech Adama a Evy – zosnulí spravodliví nemohli vidieť Boha. Duše spravodlivých oslobodil Kristus , keď zostúpil k zosnulým. Ježiš nezostúpil k zosnulým, aby vyslobodil zatratených, ani aby zničil peklo zatratenia, ale aby vyslobodil spravodlivých, ktorí ho predišli.

Zostúpenie k zosnulým je zavŕšenie evanjeliového ohlasovania spásy. Je to posledná časť Mesiášskeho poslania. Kristus zostúpil k zosnulým, aby mŕtvi počuli hlas Božieho Syna. V tomto článku viery vyznávame, že Ježiš skutočne zomrel a že svojou smrťou za nás premohol smrť a diabla, ktorý vládol nad smrťou.

Kristovo Zmŕtvychvstanie je skutočná udalosť, ktorá sa aj historicky dokázala ako to zaznamenáva Nový Zákon. V nedeľu ráno ženy šli k hrobu a ten našli prázdny. Vojaci boli ako omráčení a nechápali, čo sa deje. Potom prišli k hrobu aj apoštoli a videli prázdny hrob. Prvá sa so vzkrieseným Ježišom stretla Mária Magdaléna, ktorá ho najskôr nespoznala. Potom sa Ježiš zjavil Petrovi aj Dvanástim apoštolom. Apoštoli ako svedkovia Zmŕtvychvstania sa stali základnými kameňmi jeho Cirkvi. Viera je založená na svedectve konkrétnych ľudí, ktorých kresťania poznali a ktorí žili medzi nimi. Ježiš sa ako Vzkriesený zjavil neskôr ešte viac ako 500 bratom ako píše sv. Pavol. Viera apoštolov bola riadne preskúšaná Ježišovou smrťou. Niektoreí boli natoľko otrasení, že hneď nemohli uveriť jeho Zmŕtvychvstaniu. Niektorí až zoči voči Ježišovi uverili (Tomáš). Kristus po Vzkriesení nemal už také isté telo ako predtým. Mal oslávené telo, ktoré bude mať každý z nás v nebi. Už sa nenachádza v čase a priestore ale patrí do božskej sféry Otca. Preto aj Ježiš sa mohol zjaviť kde chcel v podobe akej chcel.

Kristovo Zmŕtvychvstanie je dôkazom pravdivosti Jeho slov. Je potvrdením toho, že Ježiš zvíťazil nad smrťou a hriechom. Ukázal nám, čo sa stane s každým z nás po smrti. Zároveň je potvrdením Jeho božstva. Je naplnenním Jeho proroctiev, keď predpovedal svoju smrť ale I svoje Zmŕtvychvstanie na Tretí deň. Pán Ježiš po troch dňoch v hrobe (piatok, sobota, nedeľa) vstal z mŕtvych a v nedeľu ráno máme počiatok zmyslu každej nedele. Nedeľa je deň Pána, pretože v tento deň si pripomíname Jeho Zmŕtvychvstanie. Kristovo Zmŕtvychvstanie nebolo návratom do pozemského života ako to bolo v jeho zázrakoch, keď vzkriesil mŕtvych a vrátil ich do pozemského života (Jairova dcéra, Naimský mládenec, Lazár). Tieto zázraky boli dočasné, všetci títo vzkriesení opäť umreli. Kristovo zmŕtvychvstanie bolo odlišné, On prešiel zo stavu smrti do iného života mimo času a priestoru. Ježišovo telo bolo naplnené Duchom Svätým.

6. článok Kréda

Ježiš Kristus „Vystúpil na nebesia, sedí po pravici Boha Otca Všemohúceho“…

Kristovo telo bolo oslávené od chvíle Zmŕtvychvstania ako to dokazujú mnohé nadprirodzené vlastnosti. Jeho sláva bola zahalená výzorom obyčajnej ľudskej prirodzenosti. Posledné Ježišovo zjavenie sa končí vstupom jeho ľudskej prirodzenosti do božej slávy, naznačenej oblakom a nebom, kde odvtedy sedí po pravici Boha.

Udalosť Nanebovstúpenia vyjadruje prechod z jednej slávy do druhej. Iba Kristus mohol človekovi ukázať tento prechod a výstup k Otcovi, aby sme mali nádej, že sa raz dostaneme do nebeskej vlasti, kam nás predišiel On ako naša hlava a pôvodca spásy.

Teraz Kristus sedí po pravici Otca – týmto výrazom označujemeBožiu česť a slávu, v ktorej Boží Syn jestvoval pred všetkými vekmi ako Boh a jednej podstaty s Otcom a v ktorej sedí aj s telom po tom, ako jeho telo bolo prijaté do skutočnej slávy.

Kristovo Nanebovstúpenie znamená definitívny vstup Ježišovej pľudskej prirodzenosti do nebeskej sféry Otca, odkiaľ znova príde, ale ktorá ho zatiaľ ukrýva pred očami ľudí.

Ježiš Kristus, Hlava Cirkvi, nás predchádza do slávy Otcovho kráľovstva, aby sme my, údy jeho tela, žili v nádeji, že jedného dňa budeme s ním naveky. Ježiš vstúpil raz navždy do nebeskej svätyne a neprestajne sa prihovára za nás ako prostredník, ktorý nám bez prestania zaručuje zosielanie Ducha Svätého.

7. článok Kréda.

„Odtiaľ príde súdiť živých i mŕtvych“…

Kristus vystúpil na nebesia, aby sme vedeli, že má účasť na moci a autorite samého boha.Ježiš má všetku moc na nebi I na zemi. V ňom dejiny človeka nachádzajú svoje zjednotenie ako v hlave. Kristus je hlavou Cirkvi, ktorá je Jeho telom. Hoci vystúpil do neba, predsa zostáva medzi nami prítomný svojím duchom. Mocou Ducha Svätého vykonáva svoje Vykúpenie nad Cirkvou.

Toto pôsobenie Ježiša Krista skrze Ducha Svätého bude trvať až do konca sveta, o ktorom my nevieme, kedy bude, vieme len to, že sa Kristus znova vráti ako Pán sveta a vesmíru a vtedy nastane posledný súd, ktorým Ježiš rozdelí ľudí na dobrých a zlých.

Kristus je Pán večného života. Jemu ako Vykupiteľovi sveta patrí právo definitívne súdiť skutky a srdcia ľudí. Toto právo získal svojím krížom. Každý človek, ktorý odmieta milosť Božiu v tomto živote, už odsudzuje seba, dostane odplatu podľa svojich skutkov a môže sa aj naveky zatratiť, ak odmietne Ducha lásky.

8. článok Kréda

„Verím v Ducha Svätého“

Starý zákon ohlasoval Otzca jasne, Syna menej jasne, Ducha Svätého takmer nie. Nový Zákon nám však jasne ukazuje Syna, kým božstvo Ducha naznačil akosi nejasne. O Duchu Svätom nám začína hovoriť sám Kristus, pomaly ale jasne pri rôznych príležitostiach.

Duch Svätý je 3. bpžská osoba, rovná Otcovi a Synovi. Je to puto lásky medzi Otcom a Synom. Je jednej podstaty s Otcom a Synom a Jemu sa v spoločenstve osôb vzdáva rovnaká časť a sláva. Duch svätý pôsobí od počiatku spolu s Otcom a Synom, ale až v poslednom čase (po Nanebovstúpení) sa nám dáva spoznať, keď prichádza medzi nás a je medzi nami (Turíce – Zoslanie Ducha Svätého) osobne vo sviatosti birmovania.

Ducha Svätého môžeme spoznávať:

- vo Svätom Písme

- v Tradícii Cirkvi

- v Učiteľskom úrade Cirkvi

- v liturgii cez slová a symboly

- v modlitbe

- v službe Cirkvi

- vo svedectve svätých

Cirkev sa klania Najsvätejšej Trojici, ktorá dáva život, je jednej podstaty, je nedeliteľná, ale zároveň Cirkev vyznáva aj rozdielnosť osôb.

Duch Svätý – toto meno znamená dych, vzduch, vietor. Týmto obrazom môžeme pochopiť vlastnosti Ducha Svätého.

Ak uvažujeme o úlohách každej z osôb Najsvätejšej trojice, tak potom Boh Otec stvoril všetko – vesmír, svet, človeka.

Boh syn – Ježiš Kristus zasa vykúpil človeka z jeho hriechu svojou smrťou na kríži a zmŕtvychvstaním.

Boh Duch Svätý zasa po Ježišovom Nanebovstúpení prichádza na zem ako ohlásený Duch Tešiteľ a svojou duchovnou prítomnosťou posväcuje svet až do konca vekov.

9. článok Kréda

Verím v svätú Cirkev Katolícku…“

Veriť, že Cirkev je svätá, katolícka, jedna a apoštolská je neoddeliteľné od viery v Boha Otca, Syna a Ducha Svätého.

Cirkev znamená zhromaždenie, spoločenstvo zvyčajne náboženskej povahy. Už prvé spoločenstvo tých, čo uverili v Krista, sa nazvalo Cirkev.

Cirkev je teda spoločenstvo ľudí, ktorí:

1. veria v Ježiša Krista ako v Božieho Syna

2. prijímajú sviatosti

3. uznávajú pápeža, svätého otca ako hlavu Cirkvi, zástupcu Ježiša Krista na zemi

Cirkev je založená Ježišom Kristom. On keď odchádzal zo sveta na nebesia, vyvolil si Petra, apoštola, a jeho urobil svojím nástupcom slovami: „Ty si Peter, skala, a na tebe postavím svoju cirkev a pekelné brány ju nepremôžu.“ Z týchto slov teda máme istotu, že cirkev bude na svete pokiaľ svet bude svetom a sám Kristus ju chráni pred útokmi zlého.

Cirkev je svätá – Cirkev tvoria síce ľudia, ktorí sú jednotlivo hriešni, každý veriaci svojimi hriechmi a slabosťami síce dokazuje svoju porušenú prirodzenosť prvým hriechom, ale spoločne vytvárajú mystické, tajomné telo Kristovo, ktorým je Cirkev. Cirkev je svätá ako spoločenstvo, a to preto, že v nej prebýva Kristus svojím Duchom Svätým.

Cirkev je katolícka – katolícka znamená všeobecná – tzn. V Cirkvi sú príslušníci všetkých národov, rás, vzdelania, kultúry. Cirkev je otvorená pre každého človeka, lebo Kristus prišiel spasiť každého človeka.

Cirkev je apoštolská – apoštolská preto, lebo je založená na apoštoloch a to v trojakom zmysle:

- bola postavená na apoštoloch, ktorých je Ježiš kedysi vyvolil

- s pomocou Ducha Svätého, ktorý v nej prebýva a chráni ju a odovzdáva učenie, poklad, slová, ktoré počula od apoštolov

- apoštoli až do kristovho návratu ju neprestajne učia, posväcujú a spravujú prostredníctvom tých, ktorí po nich nastupujú v ich úrade – biskupi v jednote s Petrovým nástupcom pápežom.

Cirkev je hierarchická. Jej hlavou je Kristus, ktorého zastupuje Svätý otec – pápež. Terajší pápež sa volá Benedikt XVI. – vlastným menom Jozef Ratzinger. Pochádza z Nemecka. Pápežovi pomáhajú pri spravovaní cirkvi jeho najbližší spolupracovníci – kardináli. Pápežovi v ohlasovaní viery a spravovaní veriacich po celom svete pomáhajú nástupcovia apoštolov – biskupi. Biskupi v spoločenstve s pápežom majú najvyššiu a plnú moc nad Cirkvou, ktorú však môžu vykonávať iba so súhlasom rímskeho biskupa – pápeža. Pápež je biskupom mesta Ríma, kde zomrel sv. Peter, prvý pápež. Pápež žije v štáte Vatikán, ktorý je centrom celej Cirkvi.

Biskupi zasa žijú v diecézach, čo sú územia, ktoré spravujú. Naša diecéza je nitrianska, najstaršia v strednej Európe. Náš biskup sa volá Mons. Viliam judák, jeho pomocný biskup sa volá Mons. Marián Chovanec. Biskupovi zas apomáhajú v jeho spravovaní diecézy kňazi, ktorí spravujú menšie celky – farnosti. Každý kňaz, ktorý spravuje farnosť, sa nazýva aj farár alebo správca farnosti.

Verím „V spoločenstvo svätých…“

Cirkev sa rozdeľuje na 3 časti.

1. Cirkev putujúca. To sme my všetci žijúci na zemi, ktorí svojím životom putujeme do večnosti.

2. Cirkev trpiaca – to sú duše tých, ktorí zomreli, ale neboli ešte pripravení vstúpiť do neba, pretože ich duša mala ľahké hriechy a očisťujú sa v očistci, kým nevstúpia do neba.

3. Cirkev oslávená – to sú tie duše ľudí, ktorí si zaslúžili svojím svätým životom vstúpiť do neba a tešia sa Božej prítomnosti na veky.

Cirkev môže vyhlásiť niektorých ľudí, ktorí žili príkladným životom na zemi za svätých a stavia ich tak všeobecnej úcte veriacim ľuďom ako príklady hodné nasledovania. Ak Cirkev niekoho vyhlási za svätého, tak musí tento človek prejsť dlhým procesom skúmania, aby bola Cirkev istá, že tento človek si zaslúži byť vyhlásený za svätého. Zvyčajne sa žiada aj zázrak na jeho príhovor ako dôkaz jeho svätosti.

Spomedzi všetkých svätých je najsvätejšia Panna Mária, matka Ježiša Krista. Ona bola počatá bez dedičného hriechu ako jediný človek na zemi, takto si ju Boh uchránil od poškvrny hriechu. Po Panne Márii je to sv. Jozef, vychovávateľ Ježiša Krista, potom jeho apoštoli a ostatní svätí.

10. článok Kréda

„Verím v odpustenie hriechov“…

Boh je láska. Táto základná pravda o Bohu sa prejavuje najviac v Božej dobrote a láske i v odpustení. Odpustenie je spojené s vierou v Boha a so sviatosťou krstu.

Prvý krát odpúšťa Boh človekovi vo sviatosti krstu – keď zmýva z jeho duše dedičný hriech a všetky ostatné osobné hriechy. Neskôr ak človek hreší, dostáva možnosť odpustenia vo sviatosti zmierenia – sv. spovedi.

Zmŕtvychvstalý Kristus dal apoštolom moc odpúšťať hriechy. Povedal im: „Prijmite Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustrené, komu zadržíte, budú zadržané.“ Nejestvuje hriech, ktorý by Boh neodpustil. Iba hriech proti Duchu Svätému – teda ak človek o odpustenie Božie nestojí. Túto moc odpúšťať hriechy má pápež, biskupi a kňazi.

Kristus, ktorý zomrel za všetkých ľudí, chce, aby v jeho cirkvi boli vždy otvorené brány odpustenia každému, kto sa zrieka hriechu.

11. článok Kréda

„Verím vo vzkriesenie tela“…

Krédo vrcholí vyznaním viery vo vzkriesenie mŕtvych na konci časov a vo večný život. Veríme, že ako Kristus vstal z mŕtvych a žije naveky, tak aj spravodliví budú po svojej smrti naveky žiť v spoločenstve Boha. Vzkriesenie človeka je dielom Najsvätejšej trojice. Vzkriesenie mŕtvych zjavoval Boh postupne pomaly. Vzkriesenie je postupný dôsledok viery v Boha.

Čo znamená vzkriesenie? Pri smrti človeka dochádza k procesu, že sa od tela oddeľuje duša, ktorá je našou časťou – duchovným princípom. Pokiaľ telo človeka podlieha rozkladu, duša ide v ústrety Bohu. Boh však vo svojej láske dá nášmu mŕtvemu telu neporušiteľný život, keď ho vzkriesi a spojí s našou dušou. Toto telo sa bude volať oslávené a bude také ako oslávené telo Ježiša Krista. Všetci mŕtvi budú vzkriesení a všetci dostanú oslávené telo, dobrí I zlí. Dobrí však budú vzkriesení pre život, zlí pre odsúdenie. Akjo sa to stane, to prevyšuje našu schopnosť predstavy a chápania. Je prístupné iba viere.

Preto I na smrť sa treba pozerať nie ako na nejaký koniec všetkého, ale ako na prechod z tohto pozemského života do života nebeského, do plného spoločenstva s Bohom. Smrť nie je zánikom, je iba prechodom. Kristus zvíťazil nad smrťou svojím Zmŕtvychvstaním a preto sa jej nemusíme báť. Smrť je síce koniec pozemského putovania, ale je I začiatkom nového života. Smrť je definitívne ukončenie pozemského života. Všetci raz zomrieme. Reinkarnácia, prevteľovanie sa do nových pozemských životov nejestvuje. Treba sa nám pripravovať na hodinu svojej smrti, aby sme boli pripravení na stretnutie so svojím Pánom.

12. článok

„Verím v život večný“.

Smrťou sa končí život človeka ako čas otvorený na prijatie alebo odmietnutie Božej milosti. Nový Zákon hovorí jasne o konečnom stretnutí človeka s Kristom. Každý človek hneď po smrti dostáva večnú odplatu vo svojej nesmrteľnej duši na osobitnom súde, ktorý rozhoduje o jeho večnosti: zatratenie, očistec alebo večná blaženosť.

Nebo – tí, čo zomierajú v Božej milosti a v priateľstve s bohom a sú dokonale očistení, žijú naveky s Bohom. Takýto dokonalý život s Najsvätejšou trojicou, toto spoločenstvo s života a lásky s ňou, s pannou máriou, s anjelmi a so všetkými blaženými so volá nebo. Nebo je posledný cieľ človeka a splnenie jeho najhlbších túžob, stav vrcholnej a definitívnej blaženosti.

Očistec – Tí, čo zomierajú v Božej milosti a v priateľstve s Bohom, ale nie sú dokonale očistení, hoci sú si istí svojou spásou, podstupujú po svojej smrti očisťovanie, aby dosiahli svätosť potrebnú na to, aby vošli do nebeskej radosti. Toto očisťovanie, odlišné od stavu, ktorý sa volá peklo, nazýva cirkev očistcom.

Peklo – Kto nemiluje Boha, kto ťažko hreší proti nemu, proti človekovi, proti sebe samému, nemôže byť zjednotený s Bohom po smrti. Ten, kto zomiera v smrteľnom hriechu a neľutuje ho, bez Božej milosti, zostáva navždy odlúčený od boha vinou svojej zlej slobodnej voľby. Takýto stav definujeme ako stav trvalého odlúčenia sa zo spoločenstva s Bohom a s blaženými. Toto je peklo. Ježiš často hovoril o pekle. Cirkev od počiatku učí o pekle a hovorí, že je večné. Hlavný trest pekla spočíva v odlúčení od Božej lásky, lebo iba v ňom má človek život a blaženosť, pre ktoré bol stvorený a po ktorých túži. Preto Cirkev varuje veriacich pred smutnou a žalostnou skutočnosťou večnej smrti, ktorá sa volá peklo.